Remeš, moje prekliatie alebo Ako som spala na stanici v Štrasbourgu

Autor: Lenka Kubatková | 15.4.2013 o 12:04 | Karma článku: 7,76 | Prečítané:  426x

Drahí priatelia, priblížim vám cestu, ktorú keby nenapísal sám život, sama by som ju nevymyslela lepšie. Napriek tomu, že milujem dobrodružstvo a cestovanie, mám teraz pocit, že po udalostiach posledných dvadsaťštyri hodín potrebujem na chvíľu prestávku.

 

V stredu večer som cestovala do Bonnu v Nemecku na konferenciu Medzinárodnej spoločnosti pre ľudské práva (IGFM) ako členka predsedníctva slovenskej sekcie a v nedeľu doobeda som sa vracala zase naspäť do Remeša. Cesta trochu dlhá a komplikovaná, ale nič, čo by sa nedalo vydržať - z Remeša TGV-čkom do Štrasbourgu, odtiaľ vláčikom do neďalekého Offenburgu a nakoniec zopár hodín do Bonnu. Pre návrat bol rovnaký plán a dokonca to malo trvať o pár hodín menej - teda asi sedem. V nedeľu, v tú nádhernú slnečnú nedeľu, som mala cestovať cez deň a tak si troška vychutnať krajinu, a s menšími časovými intervalmi medzi prestupmi. A večer ma mala čakať ďalšia z našich príjemných tradičných slovensko-česko-bulharských večerí. Avšak život má pre nás vždy nejaké prekvapenia, ako sa zdá, a relatívne príjemná cesta sa zmenila na nekončiaci horor.

 

Keď ma Matej v predstihu odprevadil na železničnú stanicu v Bonne s tým, že si dáme ešte kávu, uvedomila som si, že na tabuliach s odchodmi nesvieti môj spoj. Vytiahla som svoje štyri cestovné lístky rezervované a vyzdvihnuté ešte v Remeši, aby som skontrolovala, či sa niekde nestala chyba. Nehovorím po nemecky a Maťo sa teda spýtal na môj malý problém. Vysvitlo, že môj spoj Bonn - Offenburg už dlhšie neexistuje kvôli prácam na koľajniciach. Ale keďže som si ten neexistujúci lístok kúpila ( resp. keďže mi ho vo Francúzsku predali), ten veľmi sympatický pán pre mňa vymyslel nové spešl riešenie - pôjdem cez Kolín! - a vytlačil mi nový lístok. Podľa všetkého, aj keď s menšou rezervou na prestup, stíham TGV zo Štrasbourgu do Remeša. Káva- nekáva, Maťko ma posadil do vlaku a nechal ma nervózne číhať z okienka regionálneho vlaku na záhadu menom Kolín. Pritom som sa usmievala nesúhlasne krútiac hlavou - ako to, že na ceste do Remeša musím mať vždy nejaký problém? Vy, čo poznáte moju cestu z Bratislavy, sa možno pousmejete tiež. Stratená v myšlienkach a obrazoch z náročného víkendu som spozornela, keď vlak hlásil „nachste Station Koln", zobrala tašky a vyskočila von... uprostred ničoho.... Podľa lístka som mala prestúpiť na nástupište 6.  Na malej stanici som krásne spočítala len štyri železničné dráhy. Budova žiadna. Na tabuli: Kolín- juh. A pomaly, ako keď sa človek prudko postaví a chvíľu mu trvá, kým sa mu prestane točiť hlava vidí opäť zreteľne, som pochopila, čo som urobila... Utekám s taškami dole po schodoch v nádeji, že nájdem Informácie. V nádeji, že Kolín nemá nekonečne veľa staníc. V nádeji, že stihnem svoj vlak do Offenburgu stoj čo stoj a nebudem nútená stopovať niekde pri východe z mesta ( a nie že by som si verila nájsť dobrý východ z toho mesta, ak by som to aj zobrala do úvahy). Nič... Iba novinový stánok. Dozvedela som sa, že Kolín má štyri vlakové stanice a že ten regionálny vlak chodí každú chvíľu. Vrátila som sa na nástupište a dešifrovala cestovný poriadok. Sonntag. A teda najbližší vlak ide o dvadsať minút... Vďaka bohu sú na každej stanici hodiny. Môj mobil bol totiž mŕtvy už dva dni. Sedela som a snažila som sa nevynadať si do kráv. Dobrodružstvo, Lenka, dobrodružstvo... Čo budeš rozprávať ostatným, keď sa ťa spýtajú, aká bola cesta? A tak som len sedela a čakala. A dúfala...

O 11:10 som bola v Kolíne na hlavnej stanice. Presne 15 minút po odchode môjho vlaku do Offenburgu. Stanica vyzeral skôr ako letisko a pre mňa to bol nezrozumiteľným labyrintom. Na tabuli nebol napísaný ďalší žiadny Offenburg, tak som sa rozhodla vyhľadať Informácie a kúpiť si lístok na najbližší vlak s vierou, že nejaký pôjde skoro, aj keď je nedeľa. Po niekoľkých minútach, ktoré sa mi zdali ako večnosť, som našla „reisen zentrum"  a krotiac prívaly paniky som pristúpila k okienku, od ktorého práve odišla jedna pani. Zamestnanec ale začal na mňa veľmi chladne a nepríjemne hovoriť, pričom odpovedal na moje otázky suverénne v nemčine. Pochopila som, že si musím vytlačiť poradové číslo a čakať. A čakať... Keď som po ďalších sto rokoch bola konečne na rade, pristúpila som k rovnako chladnému zamestnancovi, ktorý však som mnou aspoň komunikoval v angličtine. Iba vďaka panike som neodpadla vo chvíli, keď mi povedal, že lístok do Offenburgu ma bude stáť 99 eur!! Zobrala som ho a rozhodla som sa stráviť hodinu čakania pred stanicou, vedľa ktorej sa majestátne týči kolínska gotická katedrála. Nádherná stavba. Bolo mi smutno, že si ju nemôžem aspoň odfotiť. Bolo mi smutno, že za toalety musím platiť celé euro a pritom som nemohla použiť mydlo. Bolo mi smutno sediac samej na taške pred katedrálou uprostred množstva ľudí. Aj by som sa rozplakala, ale v tej chvíli som na to bola príliš racionálna. Ešte stále sa mi to zdalo ako zaujímavá skúsenosť, aj keď som sa začala báť, že nestihnem svoje TGV alebo že prídem do Remeša prineskoro na to, aby som večer strávila s priateľmi.

Na nástupišti číslo 6, presne podľa pokynov, som nastúpila do vlaku s nepríjemnými pocitmi. Najväčšmi ma znepokojoval fakt na lístku, z ktorého som vyčítala, že do Offenburgu nem ľahká cesta a mala by som prestúpiť ešte v Mannheime. Cítila som sa zúfalo. Keby som mala zúfalometer, tak by ukazoval maximum. Usadila som sa na taške niekde v chodbičke medzi prvou a druhou triedou a začala som si robiť poznámky. O niekoľko minút ku mne prišla kontrola cestovných lístkov. A to s neskorším konštatovaním, že žiaľbohu, že chvalabohu, lebo takto mi aspoň stihli včas povedať, že sedím v zlom vlaku...

„Nezostáva vám nič iné len vrátiť sa do Kolína a ísť ďalším vlakom do Offenburgu. Tento vlak ide do Bruselu."

Ehm... čo dodať? Chcela som umrieť. O pol hodinu som vystúpila v Achene, čakala som ďalšiu hodinu na regionálny vlak naspäť do Kolína, ktorý stál, ako sa u nás hovorí, v každej riti a bolo mi jasné, že kým mi z Kolína pôjde ďalší vlak, bude prineskoro na... všetko... na TGV ( pri živote ma držalo len to, že budem môcť ísť na nejaké ďalšie), na večer s priateľmi, na oplakávanie sto-eurového lístka... Bola som unavená, smädná, vystresovaná a vystrašená. Pôjde ďalší vlak do Offenburgu?? Ak áno, kedy? Ak áno, ako ho nájdem??

Po nájdení Reisen centra, ktoré sa zdalo ešte viac skryté ako predtým, po opätovnom čakaní s poradovým lístočkom ma náhoda opäť zaviedla k môjmu chladnému poradcovi, ktorý mi oznámil, že o hodinu ide z nástupišťa 6 (!!) ďalší vlak. O hodinu....! A zo šestky! Tentokrát som si jeho slová preverila v automatoch na lístky a spokojne si opäť sadla na tašku pred katedrálu. Už som sa vôbec necítila príliš racionálne na plakanie a darovala by som obličku za jedno jediné objatie či pohladenie sprevádzané slovami, že všetko bude v poriadku. Všetka moja pozitivita, vyrovnanosť a viera sa premenili na zúfalé scenáre o noci v Štrasburgu na železničnej stanici a na chuť zavraždiť tento deň. Katedrála sa už vôbec nezdala takou majestátnou. Keď som sa vyplakala, z pudu sebazáchovy som zjedla 4 banány a nechala upokojiť svoju nervovú sústavu. Na nástupišti som pozorovala vedľa mňa sediacu mamičku kŕmiacu svoje nádherné okaté dieťatko. Hoci som sa ani náhodou nemala chuť usmievať, bolo mi s nimi príjemne.

Boli tri hodiny a ja som bola ešte stále zaseknutá v Kolíne, ktorý je mimochodom vzdialený 20 minút cesty vlakom od Bonnu, z ktorého som vyrazila krátko po desiatej. V správnom vlaku, sediac medzi miliardou kufrov na zemi som dúfala, že sa kontrolórka cestovných lístkov vysomári z toho množstva papierových lístkov, ktoré sa mi podarilo za celý deň zhromaždiť a nevyhodí ma v nejakej ničote uprostred nepriateľského prostredia neznámeho jazyka. Našťastie mala pochopenie a uistila ma, že všetko je v poriadku. Hah, no keby som mohla, aj by som jej odporovala.  Dva a pol hodinová cesta však upokojila moje strachy, namiesto toho som len unavene rezignovala a bola mrzutá. A premýšľala som, ako dám o sebe vedieť ostatným bez mobilu a internetu, aby sa o mňa nedajbože nebáli.

V Offenburgu môjmu ubolenému zadku oznámili, že najbližší vlak do Štrasbourgu odlieta o hodinu. No jejda, to mám ale šťastie, že môžem vysedávať na malej stanici v zapadákove a piť kávu za 2,10, som si tak pomyslela. Nočná mora. Ktorý idiot to raz povedal, že pomaly ďalej zájdeš? Navyše ma tetuška, čo mi predala kávu nepriamo vyhnala z o šiestej zatvárajúcej sa predajne. Tak som sa vyšla von mračiť na slnko a prijať fakt, že som robila, čo som mohla ( a viacej dodrbať sa to už aj tak nedalo) a dobre bude, keď sa len dostanem do Remeša, hoci aj o x-tej hodine v noci, hlavne ale nech sa dostanem.

 

Pri vstupe do vláčika som som sa pre istotu opýtala štyroch rôznych ľudí, či idem dobrým smerom. Už som si nemohla dovoliť žiaden omyl. Kde-tu som zachytila francúzštinu. To ma takisto upokojovalo. Už som blízko...Už len sedieť v TGV! Moju spaľujúcu túžbu však mučilo čakanie... a čakanie... na nejaký zmeškaný vlak, z ktorého ľudia prestupujú tiež do Štrasbourgu. Nedovolila som svojím nervom explodovať a keďže som situáciu nemohla nijako ovplyvniť, začala som premýšľať. Áno, všetko má svoj zmysel. Všetko sú naše životné lekcie. Čo mi mala dať táto lekcia? Na čo to všetko bolo? Ak to malo nejaký zmysel, mala by som som ho pochopiť čím skôr, aby sa situácia nemusela zopakovať. A napokon moje myšlienkové pochody prišli ku konkrétnym záverom.

Táto cesta, bola akoby zrýchleným životom. Pripomenula mi, že vždy sa nájdu aj iné cesty k riešeniu. NIE JE IBA JEDNA CESTA K CIEĽU! ( zrušený vlak)

 

Pripomenula mi, že nie je podstatné, že sme zmeškali vlak a oneskorili sa. Vždy ide ďalší! Vždy dostaneme šancu. Neexistuje iba jediná. (zmeškaný vlak)

 

Pripomenula mi, že v živote sa stáva, že človek nastúpi do zlého vlaku. Niekedy potom možno treba urobiť aj krok späť. Ale treba sa nevzdať a nestratiť svoj smer. Teda doslovne aj metaforicky.

Pripomenula mi vieru v dobro ľudí. Kdekoľvek, kedykoľvek, akýchkoľvek. Pomoc príde a to aj napriek jazykovej bariére.

Nuž som plne prijala situáciu a premenila tok negatívnych myšlienok na pozitívnu skúsenosť. To som však v tej chvíli ešte vôbec netušila, čo pre mňa šibalský osud pripravil v Štrasbourgu. Dobehla som na Informácie celá upotená a zničená a vysvetlila im situáciu. Mojím cieľom bolo, aby to pochopili a dali mi povolenie odcestovať do Remeša najbližším TGV-čkom. Že sa môžem vyjadrovať (konečne!) po francúzsky, bolo veľmi uľahčujúce. Madam s prísnym výrazom tváre však začala riešiť, že prečo som nestihla TGV, ktoré odchádzalo o 16:00. Vysvetlila som jej, že mi predali lístok na neexistujúci spoj a tak som musela podstúpiť komplikované prestupy, aby som sa dostala do Štrasbourgu (živá a zdravá, keď to tak teraz analyzujem). Prijali plnú zodpovednosť. Vytlačili mi nový lístok.
„Najbližšie TGV na stanicu Champagne- Ardennes vám ale  ide až ráno, madam. Chcete odcestovať o 06:01 alebo o 07:01?"
Tu mi vyrazila dych.
„Ehm... ten skorší, prosím vás." Povedala som a kým si riešila veci v systéme a diskutovala s riaditeľom, ktorý smerom k mojej preľaknutej tvári chladne poslal mesidž so slovami: „Je nám to ľúto, niet inej možnosti ako prespať túto noc v hoteli a odcestovať ráno",  som sa sa snažila plakať tak, aby mi slzy nestekali po tvári. Pred očami som už mala ráno, ako sa dvíham z chladnej lavičky ešte za tmy a smerujem k vlaku. Preboha, kde budem spať? Na stanici? Nezatvárajú ju? V parku? Čo všetky moje veci? Je dostatočne teplo v noci na to, aby som mohla byť vonku? Mám dostatok jedla?
Čakanie...čakanie...čakanie....

Čo si ten riaditeľ myslí???? Že ja ako študentka si môžem dovoliť noc v hoteli na stanici v Štrasbourgu len tak???
Bola som úplne nemá... Zúfalometer sa mi medzičasom už pokazil a začalo ma trápiť aj to, ako dám ostatným vedieť, že žijem. Aby po mne nevyhlásili policajné pátranie. Za normálnych okolností som už totiž mala byť v Remeši.
„Nech sa páči, toto je ako pozornosť od SNCF." Madam mi chladne podala škatuľu.
„Čo je to?" Spýtala som sa.

„Večera. Uvidíte, keď to otvoríte. Teraz poďte, odprevadím vás do hotela." Povedala bez nálady a nechala ma zmäteno sa vliecť za ňou. Tuto mi bleskovou rýchlosťou docvaklo, čo sa deje a nesmierne som mala chuť vybuchnúť do smiechu od prekvapenia a úľavy, že sa nebudem musieť deliť o lavičku, prípadne peňaženku, s bezdomovcami.

Moja hotelová izba bola veľmi pekná a útulná, moderne zariadená. S ooooobrovskou posteľou, na ktorú som sa hodila so šialeným smiechom neveriac, čo sa mi práve stalo. Vau! Teda náš zákazník, náš pán. Nenechali ma spať na stanici (vlastne aj hej, hotel bol hneď vedľa stanice, z izby som mala výhľad na prichádzajúce a odchádzajúce vlaky), ale postarali sa o mňa. Dokonca mi dali kupón aj na raňajky na stanici. Osprchovala som sa horúcou vodou a rozhodla som sa využiť zapadajúce alsaské slnko na malú prechádzku. Bez problémov som intuitívne zamierila ku katedrále, cestou sa mi vybavovali spomienky na výlet v Štrasbourgu spred štyroch rokov. Rieka, obchodíky, Guttenbergova socha. Stmievalo sa, ľudia večerali na terasách reštaurácií, veselo sa rozprávali, príbory štrngali. Bolo mi príjemne. Keď som sa už za tmy vrátila do hotela, napísala som všetkým tým, čo to potrebovali vedieť, že som v poriadku a vrátim sa na druhý deň. Sediac ešte chvíľku na príjemnej terase sa dal so mnou do rozhovoru milý Marsejčan s tým, či som kontrolórka cestovných lístkov. Nerozumela som jeho otázke. On zase vyzeral vo svojom bledom obleku, s lesklými topánkami a kratučkými vlasmi na malej oválnej tvári trochu tmavšej farby, ako mafiánsky boss. Nedorozumenie vyplynulo iba z toho, že hotel, ktorom som sa nachádzala, je súkromným hotelom pre zamestnancov a potreby SNCF ( a jemu by ani nenapadlo, že ja som klientka) a on je kontrolórom cestovných lístkov vo vlaku, len akurát že dnes oslavovali kolegove narodeniny a preto to sako. Aj mňa prekvapilo, kde sa to nachádzam, ale vysvetlilo to množstvo otázok ohľadom organizácie hotela. Príjemne sme sa porozprávali o všeličom možnom, bola som prvou Slovenkou, s ktorou sa kedy rozprával. Daroval mi bonbón jednej z najdrahších štrasbourských čokolád a išla som sa na štyri hodinky prespať, aby som  za žiadnu cenu nezmeškala ranný vlak. A keď som v ňom už ráno sedela a pozorovala svitanie, prenikol mnou silný pocit vďaky. Obloha sa z jemno žltozelenej menila na ružovo-fialovú, z ramien rieky sa stúpajúc vytrácal opar a pomedzi holé stromy začala z jemných pahorkov stúpať nádherná ohnivá guľa. Mala som chuť vyskočiť z vlaku, padnúť do trávy na kolená a ďakovať. Prenikol mnou pocit pokory, ktorý by som rada s niekým zdieľala. Keď sa však žiarivo zodvihlo celé a prerazilo mi okom až kdesi do podvedomia, cítila som sa v bezpečí a bolo to ako hľadieť do tváre milovanému človeku. Cítila som lásku.

O ôsmej ráno som už spokojne nastupovala do električky smerom do centra, kde ma čakali na sedadlách čerstvé denné noviny. A tak som vedela, že som doma...

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár.


Už ste čítali?