Život.
Šťastie.
Lásku.
Radosť.
Dojatie.
Vskutku neobyčajná sobota. Neviem, či sa dá slovami opísať môj pocit vlhnúcich očí, nech by som sa o to pokúsila v ktoromkoľvek jazyku. Chce sa mi plakať od nádhery života. A teraz nejde o spojenie s prírodou, ale s ľuďmi, akokoľvek neoddeľujem ľudí od prírody samotnej. Sme jedno. Všetci. Všetko. Jedna krásna energia stvorenia. Tvorenia. Stvorení na tvorenie. Všetko je tvorba. Preto sme každý boh. Preto sme každý stvorený na jeho obraz a máme v sebe kúsok nesmrteľnosti a božskú silu. Zvláštne však, ako si kladieme hranice a oddeľujeme sa od iných, barikádujeme vo svojich bytíkoch staviac umelé hranice medzi seba a ostatných. Nepoznáme vlastných susedov. Ich tváre, ich oči. To najnepodstatnejšie si prečítame na dverách. Ich meno. Meno, z ktorého možno vyčítame pôvod. Rozširujeme svoju intímnu zónu a nie sme schopní prijať či darovať úsmev, pohladenie, stisk ruky, objatie. Odťahujeme sa, pozeráme do zeme, sme si cudzí. Často sme „my" a „oni" alebo „ja" a „tí druhí". Máme problém sa podeliť s emóciami či pohľadom do očí, pritom sa bez zábran dokážeme usmievať na dieťa a maznať sa s neznámym psom. Žijeme svoju betónovú civilizovanosť a etnocentricky posudzujeme iné kultúry.
V čom sme lepší než „tí druhí"? Čakám na deň, kedy Európanov opustí ich prehnaná pýcha.
Dnes sme prežili krásne sobotňajšie dopoludnie, ktoré vnieslo silnú motivačnú dávku v rozvíjaní mojej disciplíny ranného vstávania. Café de langues. Káva jazykov organizovaná pár skvelými ľuďmi, kde sa v kaviarni stretávajú ľudia rôznych národností na pokec v angličtine, francúzštine, nemčine, španielčine, taliančine,... s cieľom vylepšiť svoje jazykové schopnosti. Po prvý krát sme zasadli k ich stolíkom aj my - dve Slovenky, Nemka, Rumunka a Talianka. Vrelo nás privítali a vytvorili sme franko-anglický kútik.
Rozhovor s Mustafom, ktorý žije vo Francúzsku štrnásť rokov, pôvodným Senegalčanom, nás naplnil pozitívnou energiou. Otvorene sme sa bavili o rasizme a farbách pleti. S úsmevom na tvári nám rozprával o tom, ako majú ľudia problém povedať, že je noir. Čierny. „Mais pourquoi? Je suis noir, c´est comme ca. Ale prečo? Som čierny, už je to raz tak. Farbu pleti si nevyberáme." Usmiato dodáva: „Keď bola moja dcérka malá, povedala mi: Ale prečo hovoríš, že si čierny? Veď aha - si hnedý. A maminka nie je biela, ale ružová." Usmievali sme sa aj my.
Som vďačná za tak otvorenú diskusiu. Dozvedeli sme sa viac o živote v Senegale, o tom, ako je zvykom po prisťahovaní sa ísť sa zoznámiť so susedmi. Ako je normálne sa rozprávať s ľuďmi v autobuse, zdraviť okoloidúcich, držať sa okolo pliec. Bola to bohatá a obohacujúca debata o kultúrnych stereotypoch. O tom, čo nás odlišuje. O tom, čo nás spája. A zrazu sa človek tak silno cíti byť človekom! Prenikla mnou fantastická vlna pocitov, zrazu som prebehla naprieč celou planétou, všetkými ľuďmi, cítila som ich v sebe. Cítila som našu blízkosť a jednotu. Žiadne predsudky a rozdiely. Žiadna cudzosť. Nič neprirodzené sedieť za jedným stolom s ľuďmi, ktorých poznám pár dní, pár hodín, dokonca pár minút. Nič, nič nebolo v tej chvíli prirodzenejšie ako káva, francúzština a ľudia z rôznych kútov sveta. Čím z väčšej diaľky sú, tým mám hádam väčšmi pocit, že som k nim bližšie. Som dojatá existenciou ľudských bytostí. Keď na chvíľu prestaneme vnímať život automaticky, pocítime nekonečnú veľkosť našej duše, ktorá snáď nikde nezačína a nikde nekončí.
V Remeši je posledné týždne naozaj škaredo a dosť to ovplyvňuje aj chémiu v tele. Ja som však dnes neuveriteľne šťastná a od Alžírčanov som sa zas naučila „nosiť všade so sebou slnko v srdci" a tak mi nikdy nebude naozaj zima. Amen.
