Slam poetry (alebo Keď recitujú víly)

Autor: Lenka Kubatková | 23.2.2013 o 20:55 | (upravené 23.2.2013 o 21:27) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  69x

  Prichádzame do Excaliburu a sadáme si za bar. Objednávame si to najlacnejšie malé pivo aké majú (rozumej za 2,50 eur) a pripíjame si plastovými pohármi tešiac sa, že sme. Nad barom visia na oranžovo svietiace vážky a barmanka nám oznamuje, že koncert sa začne o desať minút.  

 

Metalový bar sa zapĺňa ľuďmi. Skromne. Ale zaplní sa. Väčšina je oveľa staršia ako my.

Čo máme očakávať?

Svetlo sa zoslabí a na malom pódiu si za mikrofón na barovú stoličku sadá žena. Vysoká, štíhla stará žena s dlhými čiernymi vlasmi v cope. Víta nás vyžaruje z nej srdečnosť. Vedľa nej sedí gitarista.

Koncert sa začína.

A zároveň sa začína aj moja prvá skúsenosť so slam poetry. Do tohto večera som vlastne nemala ani tušenie, čo to je...

Pôvabná Chiarra sa pustí recitovať svoje básne. Gitarista ju doprevádza hudbou. Všetci sa započúvame. V istých pasážach sa pridáva aj mladý saxofonista s jemnými tónmi láskajúc hudobný nástroj. Chiarra recituje. Prednáša. Hovorí. Slovami, hlasom, mimikou, pohybom rúk, celého tela, čaruje energiou, dotýka sa duší, počas odmlčania sa medzi jednotlivými veršami tancuje sediac na stoličke a ukazuje nám aká je šťastná. Ako si to užíva. Ako miluje život. Alebo sa po niektorých  veršoch usmeje. Nie hocijako. Jej úsmev ma nenecháva chladnou a kopírujem jej tvár. Počúvam jej verše o láske, živote, mužoch, slobode a rovnováhe („libre dans un equilibre"), o dcére pláže, slnka, mora, piesku, vetra. Pri akordoch Hallelujah v kombinácii s jej poéziou mi zvlhnú oči. A v tom sa usmeje. Aj na mňa. Srdečný úsmev. V očiach pokora a okolo nich krásne vrásky. Akoby sa ma dotkla. Nadýchnem sa a vylúdim nejaký zaskočený smiechovzlyk. Asi tak to vyzerá, keď sa ozve dušička a ďakuje za dlho odopieranú potravu.

Chiara si vyzlieka sveter a ukazuje sa v pekných šatách, samý volánik. Hýbe sa, tancuje, dvíha ruky, oči má zatvorené a usmieva sa.Všimnem si, že má iba jednu nohu. Druhá jej končí kedysi v polovici stehna. Jej príbeh si môžem len domyslieť. Je veľmi stará. Ale sála z nej taká energia! Zrelosť. Ľahkosť. Láska. Sviatok dneška. Oslava života. Celkom mi pripomína Janku Kuzmovú. Poetku (o.i.), sestru môjho dedka. Ženu, ktorú takisto charakterizuje láska, večná mladosť a zrelá múdrosť. Obe vyzerajú vo svojej fyzickej starobe ako víly. Ako víly, do ktorých sa bezpohlavne zamilujete aj keď ste o dve generácie mladší. S dojatím sa klaniam týmto bytostiam a ďakujem, že sú. Po koncerte ideme za Chiarrou. Ďakujeme, opisujeme pocity. Poprosím ju, či ju môžem objať. Postaví sa na nohu a otvára náruč. Bozkáva ma na obe líca držiac mi dlaňami hlavu. Potom si ma privinie k hrudi na niekoľko magických minút. To isté urobí aj Kike. Odchádzame poznačené a povznesené najprítomnejším zážitkom za posledné obdobie. Prenikli sme do nej. Prenikla do nás.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár.


Už ste čítali?