V prvých dňoch sme sa zoznamovali s prostredím a behali po meste krížom-krážom kvôli byrokracii a administratívnym záležitostiam - bolo treba vybaviť papiere pre univerzitu, pre internát, založiť si účet, podpísať a zaplatiť nové poistenie (keďže to slovenské neuznávajú, ale napriek tomu, ho človek musí mať :D), zriadiť kartičku na MHD ( bez ktorej sa tu človek nezaobíde, keďže mestom cestuje niekoľko krát za deň - nie že by bol Rans so svojimi 200 000 obyvateľmi priveľký, no je veľmi rozľahlý a naša zvyčajná trasa internát- centrum-škola tvorí trojuholník s dosť od seba vzdialenými bodmi A, B, C) a mnohé iné, samozrejme vojnu sme ešte stále nevyhrali, ale prinajmenšom sme si zvykli. Veľké ďakujem posielam bratom Slovákom, erazmákom, ktorí sú už v tejto chvíli doma. Veľmi nám pomohli a ušetrili čas s hľadaním odpovede na mnohé otázky, vrátane aj takých ako: „Kde je obchod?" alebo „Ako sa dostanem do školy?" Vďaka nim máme aj teraz kopec tanierov, hrniec a panvíc, ktoré neviem ako rozpredáme pred odchodom my ;).
Takže niektoré zaujímavé points:
1. Kultúrny šok pozitívny - ľudia... ach ľudia! Či už je to v banke alebo v poisťovni alebo na intráku, nikto nám nedáva najavo, že sme len ďalšia príťaž, ktorá im zabraňuje dopiť si v kľude kávu alebo naznačuje, že ich zamestnanie je ako za trest. Francúzi sú všeobecne známi svojou zdvorilosťou, ale tu by som skôr použila slovo ústretovosť, väčšina sa nám naozaj snaží pomôcť, usmieva sa a jedná s nami priateľsky. Keď sa pozriem do budúcnosti, bojím a vrátiť na Slovensko. Čo je ale prekvapujúce, ak sa nás spýtajú, že odkiaľ sme a započujú Slovensko, opäť sa im objaví úsmev na tvári a buď začnú spomínať alebo prikyvovať, všeobecne nás radi vítajú a čo sa študentov týka, predchádzajúca slovenská mafia nám tu zanechala celkom dobrú povesť a pripravila pôdu pre ďalšie otvorené kamarátstva. :)
2. Úcta k študentom - patrí ku kultúrnemu šoku. Týždeň po príchode pre nás pripravili recepciu - tzv welcome pohárik a afterparty, kde nás privítal prezident univerzity, komunálny poslanec a ďalší ľudia a po úvodných príjemných prejavoch okolo nás chodili vrchní zamestnanci Oddelenia pre medzinárodné vzťahy a ponúkali nám zo slávneho remešského šampanského a nejaké jednohubky originálnych chutí a mystických prísad. Bolo skutočne dojímavé zažiť, ako dôležití ľudia chodia ako čašníci okolo študentov. Pani Ebake, mladej, no zato róbustnej vysokej černoške sa človek však bál povedať „Nie ďakujem. :D Vskutku, bolo to vrelé privítanie a skladám klobúk pred týmito ľuďmi. Po recepcii bola v Irish pube afterpárty, kde sme naozaj stretli celý svet. J A v sobotu pre nás zase zorganizovali výlet po Remeši busom a čakajú nás ďalšie takéto akcie.
3. Študentská karta - máme niečo podobné ako ISIC. Až na to, že sa tou zelenou vecičkou dá aj platiť. Využívame to najmä v práčovni. Teda budeme. Keď bude konečne s naším francúzskym účtom všetko ok. Lebo čo by som vytkla Francúzom najviac - majú na všetko čas... Hoci sú milí, ale s vybavovaním vecí sa neponáhľajú a dedliny im tiež veľa nehovoria. Teda tie vaše.
4. Sneh v Rans? - čo bolo pre nás prekvapením, zimné pneumatiky nie sú povinné. Ergo, žiadny dopravný prostriedok ich nemá. Preto raz v noci, keď nasnežilo naozaj väčšmi a my sme šli z mesta taxíkom, nebolo nám všetko jedno. Taxikár nám však povedal, že oni zimné pneumatiky nepotrebujú :D Čo dodať. Podľa niektorých miestnych sneh nie je zvykom v Remeši, podľa ostatných sa sneh objavuje často, ale nemá tendenciu zotrvávať viacej ako pár dní. Tak či onak, niet tu ani cestárov, na ktorých by človek mohol nadávať, keď vám nejde autobus do školy ani do centra a chodníky sa diabolsky šmýkajú.
5. SUAPS - keď som sa dopočula o športovom centre, ktoré mi ponúka počas semestra za 25 eur každý deň mnoho športových aktivít, myslela som si, že je to vtip. Za 25 eur mám voľný vstup na jógu, bojové umenia, fittnes, lezenie, kolektívne športy, squash, plávanie, jazdenie na koni, golf, strieľanie z luku, rôzne druhy tanca a pod. Toto všetko nám univerzita poskytuje...
6. CIEF je ďalším takým príjemným obohatením - v Dome jazykov interaktívna trieda s filmami, učebnicami, knihami a počítačom s rôznymi súbormi na zdokonaľovanie sa v jazyku, pričom tento inštitút je otvorený celý týždeň a vždy hodinu v týždni je tam lektor, ktorí žiakom pomáha a po tejto hodine nasleduje hodina konverzácií. A ešte k tomu všetkému máme za to 2 kredity ;)
7. Knižnica - pre tých, čo videli fotografiu, je to jasné - náramne veľká s množstvom kníh, raj pre študenta. Zároveň by som chcela upozorniť, že knižnica je zdarma. Tituly sa dajú predĺžiť aj telefonicky. A za neskoré vrátenie je uznávam úžasne efektívna sankcia - koľko dní študent mešká s vrátením vypožičanej knihy, toľko dní nemá nárok si nič ďalšie požičať :)
8. Jedlo - školská jedáleň je ďalším neopísateľným rajom - každý deň na výber z niekoľkých príťažlivých a bohatých jedál za 3 ervy 10 centíkov, pričom v cene je predjedlo, hlavné jedlo, syr, chlieb, dezert, voda, ochucovadlá.
9. Celý svet - pre toto to tu milujem úplne najviac! Za dva týždne som tu stretla už desiatky národností, ľudí z celého sveta! Napríklad na tých konverzáciách sa stretávame s najväčším počtom cudzincov, od Vietnamu, Číny až po Brazíliu a Kolumbiu. Vymieňanie si kultúrnych odlišností je naozaj veľká zábava a skutočné obohatenie človeka. Ďalej je tu veľa černochov. Na začiatku som mala pocit, že snáď každý tretí je černoch. Španielky boli z toho šoknuté, ale lektor nám hneď vysvetlil ten typický francúzsky nacionalizmus - oni nie sú cudzí. Oni sú francúzski občania, teda Francúzi. S rasizmom som sa zatiaľ nestretla. Ďalej som mala možnosť diskutovať s kosovským azylantom, ktorý má už dnes tiež francúzske občianstvo. Je sranda takisto pozorovať, ako ináč vnímajú EÚ Francúzi, ako my a ako ostatné národy. Tie politické debaty sú pre mňa jedny z najvzrušujúcejších. Chystám sa na rende-vous s jedným Alžírom, ktorý taktiež zdedil francúzske občianstvo, na debatu ohľadne Mali a otázkou vysporiadania sa s koloniálnou minulosťou, o stave demokracie a pod. Veľmi sa na to teším!!
10. Pamiatky, pamiatky, pamiatky - 200 000 obyvateľov, ale je tu toho toľko, až sa bojím, že 166 dní je zanedbateľne málo, aby človek spoznal mesto. Desiatky kostolov, bazilík, múzeí, synagóga, mešita, kultúrne centrá, pamätníky, parky, budovy,... Všetko zdokumentujem, samozrejme J Remeš alebo Rans, ak chcete, je starobylým korunovačným mestom francúzskych kráľov (okrem Napoleona), ktorého korene siahajú až do antiky, kedy bolo mesto husto osídlené. Po prvej svetovej vojne bolo z 80% zbombardované a následne krásne zrekonštruované. V Remeši bola podpísaná kapitulácia Nemecka, ktorá ukončila druhú svetovú vojnu v Európe. A ešte tu majú aj samoobslužnú poštu!