Od istého času prestala počítať nekonečné dni a pomaly strácala vieru v zázrak, ktorý ju vyvedie z labyrintu beznádeje. Čomu sa má naučiť, aby mohla odísť? Načo žiť taký život, čo nemá prinášať radosť?
Pomaly zabudla, ako sa na púšť dostala, a kým bola predtým. Zabudla, ako chutí čerstvé ovocie a láskavé pery víly opačného pohlavia. Zabudla, aké je to tancovať bosá na lúke, voňať dážď, počuť smiech, vidieť a prijímať šťastné aury svojho druhu. Z počiatku víla silná, odhodlaná, veriaca, veselá, zmierená, chápajúca a sledujúca znamenia sa zmenila v bezduchú obeť neľútosti púšte.
Púšte, ktorá nerozpráva. Nespieva. Netancuje. Nehladí. Nemiluje.
Púšte, ktorá ničí. Spaľuje. Bodá. Bičuje. Straší. Mučí.
Voda, ktorá neuhasí smäd.
Slnko, ktoré nezahreje dušu.
Chlad, ktorý zamrazí kosti.
Popukané spáleniny na chodidlách, z ktorých vyteká hnis ako z očí dávno suché slzy.
Denne žité peklo.
Čakanie na krídla, čo ponesú domov.
„Nie si sama."
Bolo to zvláštne, ale počula ju iba vo svojej hlave. Necítila ani spaľujúce slnko ani bodajúcu zimu. Necítila svoje telo. Nevidela. Nepočula. Dezorientovaná bez schopnosti splodiť myšlienku iba... bola.
„Milujem Ťa."
Milujem Ťa... Čo je to? Kto je to? Prečo nič necítim? Kde som? Chcem pochopiť!
Stála pred ňou a zaliata nekonečným svetlom sa na ňu usmievala. Víla opačného pohlavia. Jang.
„Neviem rozoznať tvoju tvár...", pomyslela si.
Jang pristúpila celkom blízučko, až kým nesplynula s Jin, ktorá v tom okamihu, ktorý nemal začiatok ani koniec, hranice fyzického ani duchovného, pocítila toľko lásky, že jej nové slzy boli dokonale z vody. Na zdravých chodidlách pocítila váhu svojho krásneho vitálneho tela, ktoré sa kúpalo v zlatistom obale a pod nohami jemné pichanie trávy tak zelenej, akoby obsahovala všetok chlorofyl sveta a viac. Jej plecia a lopatky hladil závoj vibrujúceho vánku a pery sa jej roztiahli do všeobsiahnutého úsmevu. Nezvučne výskala od šťastia až sa jej triaslo celé telo energiou živo prúdiacou každou jednou čakrou, no najmä prvou a štvrtou. Naplnená čistou radosťou bez slov, myšlienok, otázok a podmienok opätovala víle opačného pohlavia rovnakú extázu existencie ako prejav vďačnosti za liek hojaci beznádej a nevieru. Anjeli spievali.
Milujem Ťa.
Nahé víly si bez slov vymieňali energiu.
Milujem Ťa.
Snáď im láskou roztrhne obmedzené telá od toľkého precítenia.
Milujem Ťa.
Nič viac, nič menej. Všeobjímajúce všetko.
Zodvihla svoje spálené telo z piesočnatej zeme, ktoré stratilo silu pokračovať naberajúc si vody. Ak sa nepoponáhľa, zastihne ju krutosť púštnej noci. Už to prekliatie nepotrvá dlho. Teraz to vedela.
Milujem Ťa, Jang.
Spojená celou vibráciou s ďalekým telom, no prítomnou dušou čakala na zvyšok lieku.
Lebo celé utrpenie je iba ilúzia.
Lebo neexistuje láska bez bolesti a bolesť bez lásky.
Láska je všetko.
Milujem Ťa, Púšť.